file:///C:/Users/icoti/Downloads/rozhovor.html

Fajka na dnes

O láske a rodine

Nie, nikdy by som neveril, že sa na Slovensku dožijem tak búrlivej, emocionálne vypätej a dramatickej diskusie o rodine, o deťoch, o homosexualite... Stalo sa. Už čoskoro, 7. februára 2015 budú dokonca občania našej krajiny o tejto téme hlasovať v referende. Samozrejme, mnohí nebudú, uprednostnia iné aktivity, alebo len mávnu rukou nad niečím, čo sa im vidí byť odťažité, neaktuálne, zbytočné, možno aj protiprávne. Mne sa ale zdá, že všetky tieto debaty okolo referenda a homosexuáloch obchádzajú jedno veľké, základné a ľudské právo: byť človekom. Právo dané nám narodením, právo obsahujúce nielen ústavou garantovanú slobodu, ale aj obyčajnú, čestnú, ľudskú zodpovednosť. Bez rozdielu pohlavia, rasy, či náboženstvá sme tu od narodenia všetci vedení k akejsi „zodpovednosti“ bez ohľadu na to, že nič nevieme, že návod na život nám nikto neposkytol. Je tu rodina, spoločnosť, štát, komunita ktorá možno vníma naše konanie a sleduje ho aj v zmysle morálky, etiky, pohlavia, či správania, ale návod na náš súkromný život nám žiadna, slobodná, demokratická či liberálna spoločnosť neposkytne. Pretože v jej poňatí sme predovšetkým konzumenti, nakupovači spotrebných tovarov, daňoví poplatníci a voliči. A tak sa v tej vášnivej debate o blížiacom sa referende zo zorného poľa celkom vytratil občan, otec, matka, človek... Ľudský rozmer toho všetkého sa nepochopiteľne obchádza a podstata veci – láska, ktorá určuje pravidlá ľudského spolunažívania od samého počiatku stvorenia človeka na tejto našej vo vesmíre tak osamelej planéte Zemi, sa ignoruje. „Láska je väčšia než príval slov. O láske sa nediskutuje. Láska je!“, napísal francúzsky spisovateľ Saint-Exupéry. Čo iné je určujúce a podstatné pre spolužitie živých, mysliacich a cítiacích bytostí, ako láska? Ak je úprimná, čistá, obetavá, kto má právo jej brániť? Ak neškodí, nepovyšuje sa, neubližuje, nebráni iným bytostiam slobodne sa rozvíjať v láske, kto má právo ju zahatať? „Celý svet je javisko a všetci muži a ženy sú iba herci!“, napísal slávny William Shakespeare (1564 – 1616) vo svojej hre Ako sa vám páči. V tejto bezpochyby nadnesenej metafore sveta sa však odráža aj moment hlbokej pravdy o tom, že na javisku života sme všetci nahí, takí ako sme prišli na svet, zo sveta aj odídeme. Naša moc a naše postavenie na javisku Vesmíru znamenajú málo, ba takmer nič - bez morálky a cti. Ak teda žijeme svoj osud na tejto planéte v súlade s princípmi morálky, cti a spravodlivosti, nikto nemá právo súdiť nás, nikto - len naše svedomie. „Niet iného lieku na lásku ako viac lásky,“ napísal americký prírodovedec, filozof a spisovateľ Henry David Thoreau (1817 – 1862). Tadiaľto vedie cesta z úskalí nedorozumení a hnevu: kto chce chrániť a milovať svoju rodinu, svoju lásku, svoje deti, svoje manželstvo, ten to bezpochyby a bezo zvyšku urobí. Kto to neurobí, ten to nechce, ten zrejme nie je hodný toho, aby dokázal naozaj milovať!

Tak si túto svoju dnešnú fajku priatelia moji dovolím ukončiť prostou a krásnou modlitbou zakladateľa františkanského rádu, patróna zvierat, obchodníkov, Talianska a životného prostredia Františka z Assisi (1181 – 1226): „Pane, urob ma nástrojom Tvojho pokoja! Nech zasievam lásku tam, kde je nenávisť, odpustenie tam, kde je urážka, vieru tam, kde je pochybnosť, nádej tam, kde je zúfalstvo, svetlo tam, kde je tma, radosť tam, kde je smútok.“

Fajka na dnes

Útok na Francúzsko

„Kto môže oddeliť svoje náboženstvo od svojich skutkov a svoju vieru od všetkého, čo robí? Váš každodenný život je vašim chrámom a vašim náboženstvom. Kedykoľvek doňho vstupujete, vstupujete doň celým svojim bytím. Vy ste cesta i pútnici na nej. A keď niekto z vás spadne, spadne ako výstraha pre tých, čo sú za ním, že je pred nimi kameň, o ktorý sa môžu potknúť!“
/Kahlil Gibran, Prorok/

Je smutné sledovať strach, žiaľ a hnev ktorý dnes otriasa Francúzskom, kolískou západných ideálov bratstva, slobody a rovnosti, ktoré dnes, keď po Paríži behajú neľútostní vrahovia so samopalmi, pripadajú svetu ako paródia. Aké bratstvo s chladnokrvnými vrahmi, aká sloboda v desivom stave vražedného obliehania, aká rovnosť vo svete plnom nerovností..? Niečo sa zmeškalo: ideológie nenávisti a násilia v mene zvrátených hodnôt kultu pomsty a smrti infiltrovali liberálnu francúzsku spoločnosť za tridsať uplynulých rokov až k jej paralýze. Zvláštny sklon bývalej imperiálnej mocnosti k moslimskému svetu, k občianskej aj náboženskej tolerancii, ktorý mal byť možno aj akýmsi vykúpením za nevydarené koloniálne ambície konkrétne v Alžírsku, bol samozrejme iba mýtom, ktorý sa možno tešil štátnemu rešpektu, ale bežní Francúzi ho trpeli možno iba so škrípajúcimi zubami. Beštiálna pomsta vraždiacich teroristov za karikatúry satirického týždenníka Charlie Hebdo, či zabíjanie v parížskom „košer“ supermarkete, aj v tlačiarni severne od Paríža, boli iba vrcholom ľadovca, podstata tohto teroristického vraždenia spočíva vo väčších, viac či menej známych hĺbkach mysle vyznávačov násilia a zúčtovania v mene islamu. A ešte hlbšie: v indiferentných vrstvách sociálneho, ekonomického a etnického usporiadania väčšiny západnej, liberálnej a demokratickej spoločnosti. Francúzsko má v tomto temnom priestore extrémizmu, radikalizmu a násilných teroristických útokov neblahé historické skúsenosti, ale tiež špecifické vnímanie národnostných a nacionalistických reálií. Na jednej strane to bola ilúzia o jednotnom Francúzskom národe, absorbujúcom v mene blaha štátu najrôznejšie multikultúrne, často aj protichodné a kontroverzné rozličnosti, na strane druhej latentný rast etnickej neznášanlivosti, prechádzajúci až do nenávisti. Udalosti posledných troch dní do tejto pestrej mozaiky negatívnych javov priniesli strach a pocit ohrozenia. Francúzsko obliehané terorizmom akoby zasiahla infekcia, ktorej dôsledky sú neznáme. Obava, že prekročí hranice krajiny nie je neopodstatnená. Choroba dnešného tzv. vyspelého sveta, ku ktorému sa postupne približujeme aj u nás má svoje korene v rôznorodých a neriešených sociálnych problémoch, nerovnostiach a nespravodlivostiach, v podceňovaní etnických a kultúrnych zvláštnosti, v necitlivosti k otázkam spolužitia rôznych, odlišných komunít. Vážnym omylom je aj prehnaná zhovievavosť k prejavom neznášanlivosti, podceňovanie bezpečnostných opatrení, prehliadanie extrémistických prejavov niektorých moslimských komunít, atď. Čeliť zaslepenému nenávistnému šialenstvu je síce veľmi ťažké (ak nie nemožné), ale podceňovanie hrozieb zo strany štátnej moci je neprípustné. V globálnej spoločnosti prepojenej informačnými a komunikačnými technológiami v miere aká nemá obdobu, sa zrejme vypomstí aj ignorovanie obrovských rozdielov medzi ľuďmi v zóne chudoby (Afrika, Ázia, Južná Amerika) a príslušníkmi zóny bohatstva na Západe. Neprestávajúce plytvanie, morálny úpadok, absencia elementárnej empatie, bezbrehé sebectvo, podceňovanie radikalizmu a extrémizmu (nie len islamského), pretrvávajúca ekonomická kríza, kriminalita, korupcia, polarizácia spoločnosti a necitlivosť a neschopnosť politikov v takejto situácii presadzovať viac právneho vedomia a spravodlivosti zrejme už žnú svoje ovocie. Ťažko veriť tomu, že my, v strednej Európe sme voči týmto hrozbám imúnni, najmä v situácii, keď východne za našimi hranicami sa expanzia násilia stala súčasťou vzťahov dvoch veľkých krajín. Som ale presvedčený, že napriek obrovskej tragédii, ktorá v týchto dňoch Francúzov postihla, ľud Francúzska, historicky poučený zložitými dôsledkami pádu Bastily aj mnohými krízovými situáciami ktoré v uplynulých desaťročiach zažil, sa so súčasnou hrozbou vyrovná a jeho politickí reprezentanti príjmu perspektívne riešenia, ktoré by mohli byť inšpiráciou pre väčšinu Európy.

Fajka na dnes

Nad Knihou Kazateľ

„Oko sa nenasycuje videním, ucho sa nenaplňuje počutím...“ Hej veru, priatelia moji, túto fajku svoju prazvláštnej Knihe Kazateľ venujem, tomuto múdroslovnému spisu Biblie, o zmysle života. Neistota, nevedomosť, slabosť, pominuteľnosť... o čo sa má človek smrteľný oprieť, v čo veriť? Srdce moje, tak ako vaše, bezpochyby len po bezpečí, stálej a trvalej blaženosti túži, ale nič na tomto svete nemá stálosti. Nech si aj dennodenne navrávame akí skvelí sme, krásni a nebojácni, nič to nepomôže, pretože na svete je všetko iba dočasné, trvalé, nestále, aj všetky túžby naše sú iba akýmsi náhlením sa za vetrom. Naším majetkom je len neistota a nejasnosť, nevedomosť o vyrovnaní a splatení skutkov našich potom, niekde tam, za obzorom. Čítam si knihu Kazateľ, údajne dielo Šalamúna, mudrca a veliteľa všetkých duchov púšte, ale vidí sa mi, že veru toto biblické dielo spísal niekto celkom iný, možno nejaký staroveký Peržan, alebo osvietený Grék, neviem. Isté je, že v tejto Knihe si autor kladie veľmi aktuálne otázky, ktoré naša súčasnosť s obrovským zanietením zatracuje. 

Všetko rob, ľud môj pospolitý, len nie veci, ktoré by mohli vyrušovať moc – tak akosi v šalamúnskom jazyku by mohlo znieť marketingové odporúčanie dnešných správcov moci: tešte sa ľudia, zabávajte, voľte občania, bojujte, dúfajte, pracujte, verte, plaťte dane, snívajte, nakupujte..! Ale čo potom, ako ďalej v zložitých sveta turbulenciách? „Čo je to, čo bolo? – To, čo aj zasa bude. A čo je, čo už sa stalo? – To, čo sa znovu stane.“ Veru, tak sa pýta aj si odpovedá Kazateľ, aby napokon konštatoval: „Nič nie je nové pod slnkom.“ Nuž, ako vraví Kazateľ, krivé sa nedá urobiť rovným a čo raz chybuje, nemožno započítať medzi kvalitu. Bezbrehá viera naša, že v našich skutkoch nechybujeme - neznamená vôbec nič. „Všetko má svoj čas a svoju dobu má každé úsilie pod nebom!“ Heuréka, Kazateľ mi ponúka odpovede na otázky, ktoré som považoval za nezodpovedateľné: svoj čas má narodiť sa, svoj čas zomrieť, svoj čas vysádzať, svoj čas žať, svoj čas vraždiť, svoj čas liečiť, svoj čas ničiť, svoj čas budovať, svoj čas plakať, svoj čas sa smiať, svoj čas smútiť, svoj čas tancovať, svoj čas hľadať, svoj čas stratiť, svoj čas uchovať, svoj čas zahodiť, svoj čas milovať, svoj čas nenávidieť... Hej, všetko má svoj čas a my na tom nezmeníme nič.! 

Ako sa teda vymaniť z tých osídiel ľudskej bezmocnosti? Kazateľ radí: slová tvoje nech sú málopočetné, sľuby nerob, ak ich splniť nemôžeš! Kazateľ tiež radí, že lepšie je ísť do domu smútočného, ako zájsť do domu, kde hodujú. Lepšie je vypočuť si pokarhanie od múdreho, ako by mal niekto počúvať chválospevy od pochabých....Kniha Kazateľova, prazvláštna to studnica múdrosti mi tiež našepkala, že niet na svete človeka, čo by bol taký spravodlivý, že by vždy konal iba dobré skutky a nedopustil sa hriechu. „Kto pozoruje vietor, nebude chcieť siať a kto sa obzerá po mrakoch, nepustí sa do žatvy.“ (Kazateľ, 11-4). A tak i ja s pokorou túto svoju fajku zhasínam a uzatváram slová Kazateľa tým, že život sám nás povzbudzuje k činnosti, nielen k slastným pokušeniam, ale aj k dobru, aj k poctivosti, ktorá skrýva v sebe možno krajšiu budúcnosť. Napokon, veď to je prostá ľudská nádej, čo sme my bez nej..?

Zázrak v Dračej zátoke

Je úžasné byť svedkom zázraku na Ďalekom východe. Prírodný div, zapísaný v roku 1994 do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO, to je takmer 2000 bizarných ostrovov, roztrúsených v Dračej zátoke (Ha Long Bay), v oblasti Tonkinského zálivu, v severovýchodnej časti Vietnamu, na hranici s Čínou. Tieto úžasné krasové útvary, pôsobiace na horizonte ako žraločie zuby, majú okrem geologického vysvetlenia (erózia vápenca) samozrejme aj legendárny pôvod, odvíjajúci sa od všadeprítomného (zásadne dobrého) draka vo vietnamskej histórii, ktorý v tomto prípade všetku tú nadpozemskú prírodnú nádheru  vytvoril  a do mora rozosial perly. Ich krásu odvtedy obdivuje každý návštevník tejto oblasti. Zázrak prírodného hýrenia spočíva v neprebernej rozmanitosti farieb, vôni, rastlín, živočíchov a krasových kreácií, ktorým kraľuje veľký počet  malých, veľkých aj obrovských jaskýň ukrytých v útrobách skál, pod i nad hladinou Juhočínskeho mora. V tomto zložitom labyrinte zátok, zálivov, prístavov, pláži, osamelých skál, malých aj veľkých ostrovov sa darí najmä cestovnému ruchu a rybolovu, ale keďže ide o citlivé pohraničné pásmo, vo vietnamských dejinách to bola tiež strašidelná krajina, v ktorej zablúdili a stratili sa mnohé výpravy Mongolov, Číňanov, ale i Portugalcov, Holanďanov, Francúzov - pirátov aj dobyvateľov. 

Za všetky nespočetné zázraky v Dračej zátoke spomeniem jaskyňu úžasu - Sung Sot, do ktorej turisti z celého sveta prichádzajú ako do chrámu vyzdobeného farebnými svetlami, aby sa pocit prežívaného zázraku v návštevníkovi ešte umocnil. 

V tomto čarovnom svete sa človek posúva z ostrovu na ostrov zväčša džunkami, ktoré na noc kotvia na voľnej hladine medzi bralami a zväčša majú v názve slovo drak, tak ako naša Dragon Pearl na palube ktorej som už plával v ústrety najväčšiemu z ostrovov a rovnomennému prístavu - Cat Ba.  

  

   Odraz spoločenských zmien v ponovembrovej žurnalistike 

Začnem slovami významného nemeckého historika, sociológa a filozofa Maxa Webera: „...Dobrá žurnalistická práca si vyžaduje prinajmenšom toľko „ducha“ ako ktorákoľvek iná vedecká činnosť, predovšetkým preto, lebo tento výkon musí podať ihneď, na rozkaz, lebo jeho výkon má pôsobiť okamžite a to v úplne odlišných podmienkach tvorby.“ Práve tá abstraktná „miera ducha“ v žurnalistickom prejave po roku 1989 je hlavnou témou tohto zamyslenia. Možno ju označiť aj za tvorivosť, bez ktorej sa nezaobíde ani vedec, ani žurnalista. Použiť v tejto súvislosti sa dá aj pojem inšpirácia, ktorá je na začiatku tvorivej cesty vedca, umelca, aj žurnalistu. Podobnosť tejto trojice však končí tam, kde začína novinárska povinnosť: okamžite podať hotový výkon. Na rozkaz šéfa, či danej situácie byť pohotový, aktuálny, objektívny, presný, ale aj zrozumiteľný. A všetko to poskytnúť čitateľovi jasným, primerane pútavým, stručným, či komentujúcim spôsobom. 

Nie všetci novinári pred novembrom 1989 disponovali takouto profesionálnou i ľudskou výbavou. V podmienkach vlády jednej politickej strany a všadeprítomnej cenzúry, musel tvorivý novinár s veľkým nasadením hľadať najrozmanitejšie spôsoby a nástroje pre uchopenie i spracovanie danej témy, tak aby bola v súlade s „rozkazom totalitnej moci“, ale tiež s kritériami novinárskej tvorby a vlastným svedomím novinára. V istom zmysle bol novinár pred novembrom nútený viac rozmýšľať nad výrazovými prostriedkami použitými v článku a menej nad ich obsahom. Ten bol totiž zväčša daný: oslava socialistického spôsobu života! V každej možnej aj nemožnej súvislosti. Po novembri sa situácia dramaticky zmenila. Pád totality, nástup demokracie, ekonomická a spoločenská transformácia priniesli nové, zložité aj zaujímavé témy, o ktorých bolo nutné predovšetkým informovať. Z vlastnej skúsenosti pred i ponovembrového novinára viem, že to bol čas konca tej starej, vyváženej, učebnicovej,  klasickej žurnalistiky. To rozhranie zhruba medzi rokmi 1989 – 1990. Čas konca, ale tiež začiatok nového procesu skúmania, opisovania, zobrazovania, aj vysvetľovania objektívnej a aktuálnej reality. V umení dokonávala metóda socialistického realizmu, v spoločenských vedách skončil východiskový princíp marxizmu-leninizmu a v žurnalistike nastalo vákuum. Ešte sa mohla opierať o niektoré stále platné teoretické princípy, najmä v oblasti sociológie, spoločenského vedomia a jazykovedy, ale ako nástroj socialistickej politickej ideológie, propagandy a agitácie – skončila. Bol to krok do neznáma a novinári, bez akejkoľvek teoretickej prípravy, sa s ním museli vyrovnať. Veľmi rýchlo zistili, že aj v nových podmienkach budovania demokracie zostáva významnou súčasťou politiky a vplyvným nástrojom formovania verejnej mienky. Média naďalej informovali, mobilizovali, kritizovali, ale z rôznych zorných uhlov, slobodne, bez cenzúry, podľa toho kto ich vydával a aké záujmy reprezentovali. Metódy novinárskej tvorby sa nezmenili, iný bol však obsah médií, ktoré sa postupne transformovali do dnešnej podoby.

Skôr ako sa dotknem otázok žánrológie, ktoré predstavujú veľmi zaujímavý problém odrazu ponovembrového vývoja v slovenskej žurnalistike, rád by som svoje predošlé poznámky podoprel praktickými skúsenosťami novinára. Niekedy koncom novembra 1989 bol som pozvaný vtedajšími predstaviteľmi OF (neskôr VPN) v Košiciach na diskusiu o novej informačnej stratégii v nastupujúcich demokratických podmienkach, ktoré sa v tomto okruhu ľudí už považovalo za nezvratné. Zvažovali sme vydávanie periodika, ktoré by dokázalo zrozumiteľne a pravdivo objasňovať zložitú situáciu v transformujúcej sa spoločnosti. V tom istom čase, 23. novembra 1989, denník Pravda zverejnil redakčnú úvahu z ktorej citujem: „Rozhodne odsudzujeme rôzne nátlakové akcie, štrajky, nepovolené demonštrácie. Aj keby sa skrývali za neviem aké krásne frázy a heslá. Odkedy študujúca mládež kladie podmienky vláde? Kto jej dal na to právo? Kde je morálka organizátorov nepokojov, keď vyháňajú deti do ulíc a sami sa skrývajú za ich chrbát? Toto je ich demokracia, takúto my nepotrebujeme. Plne podporujeme vyhlásenie vlády ČSSR, ČSR a SSR zo dňa 20. novembra 1989. Súdruhovia, žiadame vás, aby ste boli rozhodní a jednotní. Ustupovať už niet kde. Dosť bolo tolerancie!“ Ako jediný profesionálny novinár prítomný na spomenutom zasadnutí prípravného výboru košického OF, cítil som po prečítaní týchto riadkov z najvplyvnejších novín tých čias zvláštne mrazenie. Položil som si otázku: dokážeme v amatérskych podmienkach čeliť takejto sile, demagógii, vydieraniu, hrozbám? Redakcia Pravdy týmto článkom demonštrovala mohutný demagogický potenciál ktorým disponovala jej žurnalistická obec. Ak novinári najvplyvnejšieho periodika na Slovensku dokážu vyzývať „súdruhov“ k rozhodnému postupu proti tolerancii, čo čaká spoločnosť, túžiacu po demokratických zmenách? O pár mesiacov neskôr, sme v novom týždenníku KV VPN Akcia zverejnili redakčný úvodník, z ktorého citujem: „Myslíme si, že pádom totalitného režimu končí aj obdobie tlače ako hlasnej trúby jedinej privilegovanej strany. Chceme sa pozerať na svet otvorenými očami, z rôznych zorných uhlov, slobodne a nezávisle aj keď nezakrývame, že hneď na začiatku budeme fandiť úsiliu o dosiahnutie skutočnej demokracie v našej spoločnosti.“ Bola to odpoveď denníku Pravda po štyroch mesiacoch, počas ktorých Slovensko už definitívne vykročilo na cestu demokratizácie. V oboch prípadoch sa využili rovnaké metódy cieľavedomého a zámerného žurnalistického pôsobenia smerom k verejnosti, ale s diametrálne odlišným obsahom. Propaganda, ako intenzívne šírenie istých myšlienok so zámerom, aby si ich čitateľ osvojil a v súlade s nimi konal, teda nachádzala svoje uplatnenie aj v ponovembrových, výrazne polarizovaných spoločenských podmienkach. Ako ukázala prax aj v iných demokratických médiách, nešlo o protiútok, pretože hlavný nepriateľ, organizovaná moc totalitného násilia, už nejestvoval. Pre ďalšie smerovanie slovenskej žurnalistiky to znamenalo veľmi veľa. Profilovala sa v podmienkach, kedy hlavného nepriateľa – komunizmus, vystriedalo veľa vnútorných nepriateľov: nacionalizmus, korupcia, chamtivosť, závisť, nenávisť. Toto všetko musela nová žurnalistika reflektovať v zložitých podmienkach ekonomických zmien, ktorých odrazom bolo neraz aj sociálne napätie. Z vlastných skúseností redaktora viem, že na teóriu, hlbšiu analýzu, vedecký prístup, štylistickú objavnosť, či žánrovú pestrosť vo vtedajších médiách, najmä v tlačových, nebolo ani pomyslenia. Po Akcii sa zrodil týždenník Domino, neskôr celoslovenský denník Verejnosť, po ňom nakrátko Denný telegraf, vznikla Národná obroda, z bývalej Smeny denník Sme, z Večerníka Košický večer, z Východoslovenských novín Slovenský východ, atď. V spomenutých periodikách som pôsobil či už ako redaktor, alebo spolupracovník. Úplne z blízka, vlastne na vlastnej koži som mohol pozorovať proces, ktorým prechádzali. Najčastejšie to bola cesta od zrodu k zániku, trvala rok, dva, niekedy aj viac, ale zánik bol neúprosný. Súvisel so zmenenými spoločenskými a ekonomickými podmienkami, ale tiež so žurnalistickou praxou. Na verejnosti sa chytalo len spravodajstvo, rozhovory a dôrazne, výrazne kriticky, niekedy aj demagogicky, silne emotívne ladené komentáre a subjektívne podložená publicistika racionálneho typu. Subjektívne pocity prenikli do tohto typu žurnalistiky takmer celoplošne, na úkor beletristických žánrov, ktoré sa z médií celkom vytratili. Obraznosť a umelecká publicistika zahynuli na krásu. Skončili fejtón, reportáž, črta, besednica, esej, stĺpček, kurzíva. Vystriedali ich žánrové novotvary zakódované v komentároch, analýzach a správach všetkého druhu. Ak som doteraz hovoril najmä o tlačovinách s dennou periodicitou myslím si, že za uplynulých dvadsať rokov, tie ktoré vydržali a prežili, si svoju žánrovú amorfnosť nielen udržali, ale ešte posilnili. Skúmať príčiny tohto javu by bolo témou pre samostatnú prednášku. Aj média, tak ako politika, iba odrážajú istý stav spoločnosti, istú úroveň ktorú dosiahla. Ak ju dnes označujeme za konzumnú, postmodernú, hedonistickú, inklinujúcu k pôžitkárstvu a zábave, skôr ako o úpadku, hovoríme o diagnóze. Uvedený vývoj žurnalistiky v uplynulých rokoch nebol tiež dogmou. Vznikali a stále vznikajú pokusy o menej konzumný typ žurnalistiky. Prezentovala sa napríklad v dvakrát oživenom a dvakrát zaniknutom týždenníku Kultúrny život, alebo napríklad v mesačníku Dilema, či v znovu oživenom Domino-efekte, zanikli aj vznikli viaceré časopisy rôzneho druhu s ambíciou byť viac mienkotvornými, kultúrno-spoločenskými, ako bulvárnymi. Netrúfam si hodnotiť ich prínos a vplyv v procese dvadsaťročného budovania demokracie na Slovensku, podstatné ale je, že rozhodujúce média dnes odrážajú pestrú realitu súčasnosti v celej jej šírke a zložitosti pomerne splošteným spôsobom, monotónnymi žurnalistickými prostriedkami, zväčša v žánrovej plytkosti. Na druhej strane spôsobom živým, novými výrazovými prostriedkami a celkom originálnymi nástrojmi masovej komunikácie, medzi ktorými dnes kraľuje internet. Viac ako webové vydania novín sa do popredia pretláčajú globálne virtuálne sociálne siete ako Yotube, Facebook, či Twitter, ktoré postupne preberajú viacero funkcií tradičných médií – informačnú, propagačnú, reklamnú. Nové formy politickej publicistiky a prezentácie na internete sa stále účinnejšie presadzujú v konkurenčnom boji médií a je iba otázkou času, kedy celkom prevážia nielen v rozvinutých a vyspelých demokraciách, ale na celom svete. To su už ale otázky, ktoré prekračujú rámec našej témy.

Spoločenské zmeny uplynulých dvadsiatich rokov na Slovensku zasiahli všetky oblasti nášho života. Komunikácia na všetkých úrovniach a najrôznejšími spôsobmi sa stala rovnako dôležitá ako informačné technológie, prísun a spracovanie informácií, čo v konečnom dôsledku stavia našu spoločnosť pred nové výzvy. Žurnalistika sa im nemôže vyhnúť a za predpokladu, že sama prejde dôsledným transformačným procesom si v spoločenskom živote uchová aj upevní svoju nezameniteľnú pozíciu tvorivého prvku, v pestrej mozaike  objektívnej reality. Myslím si že aj proces ktorým prešla od roku 1989 môže byť pre spoločnosť v mnohom poučný, aj  inšpirujúci.

/Vyšlo v zborníku z medzinárodnej konferencie Sloboda v neslobode, príspevok disentu a médií k pádu totality – Ružomberok 2011/

Helsinky